TROJIČNÝ TEORETIK

            „Omša sa už začína...“ znejú prvé tóny piesne. Zo sakristie vychádza ťažko sa opierajúc o paličku staručký šušlavý kňaz. „To zas bude predlhá kázeň,“ prevrátim oči. Všetci vieme, že keď začne, nevie skončiť. Keď o chvíľu listuje v knihách, prenášam sa do rozprávky Byl jednou jeden král, lebo to robí presne tak ako ten kráľ, len slová „ja sám, ja sám...“ nenecháva zaznievať nahlas.
            Je sviatok Najsvätejšej Trojice. Prichádza k ambone a začína kázať: „Drahí moji. Táto Najsvätejšia Trojica ma skoro pochovala. Som farár, ale vôbec jej nerozumiem. Neviem, či vám teraz o nej poviem niečo, čo by stálo za to počuť.“ Smutne sa rozhliadne na prítomných.
            „Kedysi – pred tridsiatimi rokmi - som sa rozhodol, že o Trojici napíšem knihu. Chcel som byť slávny, chcel som, aby ma iní kňazi citovali vo svojich kázňach. Musel som veľa čítať. Začal som náukou o perichoréze, teda o prenikaní troch božských osôb medzi sebou. A čím viac som o tom vedel, tým viac som o tom hovoril. A tým menej ľudí mi rozumelo. Veď viete, že aj teraz vás viem uspávať svojimi kázňami.“
            Počkal, kým sa douškŕname, a pokračoval: „Poviem vám, prečo to tak je: Lebo hovoríme iba to, čo sme si prečítali, a nie to, čo žijeme...“ Ostal ticho a pozrel na kríž. „Ani som si nevšimol, kedy som prvý raz začal šomrať na svojich veriacich. Rozčuľovalo ma, keď ma upozorňovali, že mi prestávajú rozumieť. Videl som chybu v nich, v tom, že ešte stále nevzali do rúk knihy, aby sa konečne začali vzdelávať.
            Požiadal som o preloženie do inej farnosti. Ale tam to bolo to isté: nevzdelaní ľudia a ja, pán farár, píšuci knihu o Najsvätejšej Trojici. Keď mi dohováral biskup, myslel som si, že mi závidí. Došlo to až tak ďaleko, že som sa rozhodol, že odídem z kňazstva. Chcel som robiť niečo medzi ľuďmi, ktorí by mi rozumeli.
            Vážne som o tom uvažoval, ale našťastie sa mi priplietol do cesty človek v handrách. Prijal som ho na faru, ponúkol som ho chlebom a čajom. Chvíľu sme sa rozprávali. Vyžaloval som sa tomuto biednemu človeku. Povedal mi: „Ste nešťastný kňaz, lebo o Bohu premýšľate, hovoríte, ale nehľadáte ho v ľuďoch. Naopak, od nich chcete, aby ho hľadali cez vás...“
            Zháčil som sa. Mal som na jazyku štipľavú otázku, kto je a čo si to dovoľuje, keď sa muž opäť ozval: „Aj ja som nad Trojicou veľa uvažoval, no prišiel som iba na jedno: môj otec ľúbil mamu a moja mama ľúbila otca i mňa a ja som zasa ľúbil mamu aj otca. A tá láska, ktorú sme si dávali – tá je podobná ako tá Trojica. Nestačilo by nám, keby sme si len hovorili o láske, my sme tú lásku dávali si navzájom.“
            Myslím, že tohto človeka mi poslal Boh. Aby som nezabil aj ten posledný kúsok lásky, ktorý vo mne ešte bol. Odprosil som ľudí, lebo som si uvedomil, že som im ublížil. Pochopil som, že im moja teória nestačí. Treba skutky lásky. A preto deň Najsvätejšej Trojice je pre mňa dňom pokánia. Modlite sa, prosím, za mňa, aby som nezišiel z cesty lásky. A odpustite mi. Amen.“
            V kostole vládlo úplné ticho. Ten starý farár už nebol pre nás iba nudný muž. Bol to svedok. Svedok, ktorému nestačí poznávať Božie tajomstvá z kníh, ale snaží sa im porozumieť kráčajúc spolu s ľuďmi na ceste k Bohu.